Tejto témy sa zhostil naslovovzatý odborník na moderné dejiny Ruska 20. storočia historik Bohuslav Litera. Publikácia voľne nadväzuje na predchádzajúcu autorovu prácu: Cesta na výsluní. Zahraniční politika Sovětského svazu 1917–1945, ktorá vyšla v rovnomennom vydavateľstve v roku 2015.

Publikácia je veľmi prehľadne spracovaná a obsahuje obsiahly poznámkový aparát, menný register a zoznam použitej literatúry, ktorá núti čitateľa siahnuť po ďalších prácach zahraničných autorov venovaných tejto neľahkej téme. Autor bez príkras s takmer chirurgickou presnosťou zobrazuje nelichotivý postoj západných veľmocí k novému hráčovi, ktorý sa po skončení II. svetovej vojny objavil vo svetovej politike – Sovietskemu zväzu.

Na str. 26 tejto nesmierne pútavo napísanej publikácie je napríklad detailne predstavená operácia pod názvom „Unthinkable“ (v preklade: „Nemysliteľné“) , ktorá sa mala začať 1. júla 1945 – štyri dni pred voľbami v Británii (…) prekvapujúcim útokom 47 britských a amerických divízií v oblasti Drážďan na stred sovietskych línií. Na operácii sa mali zúčastniť aj poľské jednotky a stotisíc vojakov wehrmachtu. (…). Až mráz ide z týchto informácií, ktoré sa zrodili v hlave W. Churchilla, áno presne toho politika, ktorý tak vehementne obhajoval slobodu a demokraciu.  Autor sa tiež zmieňuje o informácii, že koncom roku 1945 velenie britskej armády dalo preveriť koľko prostriedkov treba na zničenie všetkých sovietskych miest nad 100.000 obyvateľov (…). Britov zaujímala najmä skutočnosť, koľko by ZSSR potreboval jadrových bômb, ak by chcel previesť ten istý úder v obrátenom garde proti Veľkej Británii. 22. januára 1946 analytici predložili nasledovnú odpoveď: K zničeniu 84 sovietskych miest, ktoré by boli potencionálnym terčom jadrových útokov (pričom by prišlo k zabitiu 88% sovietskych obyvateľov, k čomu by bolo potrebných 370 jadrovým bômb (…). ZSSR by naopak potreboval k odvetnému úderu na 42 britských miest až 225 bômb. Pri týchto informáciách, ktoré boli až doposiaľ starostlivo utajované, iste nejednému čitateľovi naskakujú zimomriavky. Ak teda západ počítal už v roku 1946 s jadrovým útokom ako to bolo teda v skutočnosti? Ak si uvedomíme, že  vo Veľkej vlasteneckej vojne bolo zabitých 26 miliónov občanov ZSSR sú tieto informácie viac než šokujúce.

Bohuslav Litera sa v celej publikácií snaží o maximálne vyvážený prístup a každý medzinárodný konflikt, (vrátane vedenia zástupných vojen cez tretie štáty) ktorý bol vyvolaný Západom (predstavovaným hlavne dvoma hlavnými spojencami USA a Veľkou Britániou) alebo  ich protipólom ZSSR a ich satelitmi  vysvetľovať vo svetle faktov a hodnoverných dokumentov.

V prvej kapitole sa zaoberá vznikom studenej vojny, ktorú odštartoval dnes už notoricky známy Churchillov prejav vo Fultone v marci 1946, v ktorom vyzval na spoluprácu anglosaských národov proti komunizmu, kde prvý krát použil pojem „železná opona“.  Litera správne identifikuje, že sovietska zahraničná politika bola vždy výrazne ovplyvnená osobou prvého tajomníka (resp. neskôr generálneho tajomníka komunistickej strany ZSSR) a niesla počas celej existencie ZSSR neblahé dedičstvo, ktoré svojimi nepremyslenými krokmi vytvoril v rokoch 1945–1953 práve generalissimo J. V. Stalin. Stalinova paranoidná povaha narobila obrovské škody v zahraničnej politike ZSSR po ukončení II. svetovej vojny a bola úplne nezmyselne eskalovaná až do extrému, čoho následkom  sa zo socialistického tábora odtrhol jeden z najvernejších spojencov sovietov – Juhoslávia (SFRJ), ktorá sa nechcela vzdať svojej vlastnej národnej cesty k socializmu, čo Stalin nehodlal v žiadnom prípade tolerovať. V tomto období výrazne dominoval v zahraničnej politike ZSSR ľudový komisár zahraničných vecí (minister) Vjačeslav Molotov (blízky spolupracovník ako aj Lenina tak aj Stalina), ktorý nahradil ešte v roku 1939 vo funkcii Maxima Litvinova, ktorý nevyhovoval Stalinovým plánom na „užšiu“ spoluprácu s Treťou ríšou.

Veľmi zaujímavou je tiež tretia kapitola, ktorá sa zoberá obdobím destalinizácie (kde bola na XX. zjazde KSSZ vo februári 1956 Stalinova politika v tzv. tajnom referáte podrobená tvrdej kritike kultu osobnosti), pričom Litera analyzuje kroky nového prvého tajomníka N. S. Chruščova (s cieľom zlepšiť hospodársky nevýkonnú ekonomiku ZSSR za cenu pokus omyl), ktorý si častokrát počínal v zahraničnej politike ako slon v porceláne a svojím pôsobením tiež vyvolal viacero konfliktov (napr. Berlínska kríza v rokoch 1958–1959), ktoré dostali celý svet na pokraj jadrovej katastrofy najmä v roku 1961 počas tzv. kubánskej raketovej krízy. V období rokov 1953–1964 sa veľmi výrazne zhoršili aj vzťahy z Čínskou ľudovou republikou (ČLR), ktorá mala taktiež svoju predstavu o budovaní socializmu a k nej sa priklonilo Rumunsko a Albánsko, ktoré vystúpilo z RVHP a Varšavskej zmluvy. Chruščov sa v zahraničnej politike snažil uzmieriť Tita a v danom období Sovieti začali masívne podporovať národnooslobodzovacie hnutie v afrických štátoch.

Štvrtá kapitola v knihe je venovaná dvadsaťročnému obdobiu (1964–1985) po odstránení Chruščova, kde sa k moci dostal veľmi zbehlý stranícky aparátnik Leonid Brežnev. Ministrom zahraničných vecí bol od roku 1957 Andrej Gromyko, ktorý v minulosti pôsobil ako veľvyslanec v USA a pre svoj neústupčivý postoj a večne zamračenú tvár si vyslúžil prezývku „Mr. Nět“. Gromyko (ministrom zahraničných vecí bol neuveriteľných 28 rokov) presadzoval v zahraničnej politike ZSSR užšiu spoluprácu s vyspelými kapitalistickými štátmi.  Prvý tajomník ÚV KSSZ Brežnev sa snažil o opätovnú integráciu bloku či už v rámci RVHP resp. vo vojensko-politickom bloku Varšavskej zmluvy.

Autor správne identifikuje príčiny „uvoľňovania“ vzťahov vo vnútri socialistického tábora. Spúšťačom bola sovietsko-čínska roztržka (resp. správne by mala byť nazývaná čínsko-sovietska), pričom sa Litera zamýšľa, či sa dá v uvedenom období ešte hovoriť o štátoch sovietskeho bloku ako „o poslušných satelitoch“, pretože Rumunsko a Albánsko realizovali svoju samostatnú zahraničnú politiku a nehovoriac o Československu a jeho obrodnom procese v roku 1968, ktorý skončil iba  za cenu hrubého pošliapania medzinárodného práva a to jedinou (…) spoločnou vojenskou operáciou piatich štátov Varšavskej zmluvy, ktorá bola paradoxne namierená voči socialistickému štátu.

Posledná piata kapitola je venovaná pôsobeniu M. S. Gorbačova, ktorý na poste generálneho tajomníka ÚV KSSZ, vystriedal Konstantina Černenka  (1984–1985) a jeho predchodcu Jurija Andropova, vládnuceho tiež veľmi krátko v rokoch 1982–1984. Gorbačov preberal Sovietsky zväz vo veľmi neľahkej situácií. (vyplývajúcej z hľadiska strácajúceho sa medzinárodného postavenia ZSSR ako „superveľmoci“, ale aj zo všeobecne „zlej nálady“ v spoločnosti vo „vnútri“ ZSSR, ktorá sa po černobyľskej jadrovej havárií v apríli 1986 ešte viac vyostrila v kolektívnu nedôveru obyvateľov voči nefungujúcemu systému a straníckej nomenklatúre a to najmä z dôvodu zatajovania skutočných príčin a následkov havárie). Nevýkonná sovietska ekonomika stagnovala, pričom HDP ZSSR sa v rokoch 1986–1991 znížil o 2.1%. Sovietsky zväz bol aj vnútorne vyčerpaný vojenským dobrodružstvom v Afganistane, pričom denné vojenské výdavky na vedenie vojny v roku 1987 predstavovali čiastku vo výške 14.7 miliónov rubľov. Gorbačov sa snažil stagnujúcu ekonomiku podporiť viacerými ekonomickými opatreniami, ale deficit ZSSR sa prehlboval geometrickým radom v roku 1985 ekonomika zaznamenala prepad 18 miliárd rubľov). Štátny dlh ZSSR v roku 1989 dosiahol úrovne 400 miliárd rubľov a tvoril 44% HDP krajiny. Čitateľom nie je potrebné predstavovať ako to celé dopadlo… Bielovežskú dohodu (Dohodu o založení Spoločenstva nezávislých štátov) slávnostne podpísali predstavitelia Bieloruska, Ruskej federácie a Ukrajiny 8. decembra 1991 o 10. h. Túto skutočnosť najskôr oznámili do Washingtonu americkému prezidentovi Bushovi staršiemu  a až potom Šuškevič o tejto skutočnosti milostivo informoval prezidenta ZSSR Michaila Gorbačova, vraj z obavy, aby Gorbačov nepoužil armádu a signatárov dohody nedal zatknúť. Gorbačov iba mlčky prijal Šuškevičovo vysvetlenie o zániku ZSSR a veľmi čudne sa tváril – najmä potom, ako mu najvyšší šéf Bieloruska oznámil, že on je druhý v poradí po Bushovi staršom, ktorý o tom vie. 12. decembra 1991 Gorbačov oznámil svoje výhrady proti vzniku SNŠ, kde uviedol, že SNŠ je časovanou bombou, pretože hranice SNŠ budú samostatné, armády tiež a o jadrových zbraniach sa zatiaľ nerozhodlo. 25. decembra 1991 mu však neostávalo nič iné, iba odstúpiť z funkcie prvého a posledného prezidenta v histórii ZSSR a hlavného veliteľa ozbrojených síl ZSSR. Kapitola sa definitívne uzatvorila až 31. decembra 1991, keď Sovietsky zväz prestal s úplnou platnosťou existovať.

Litera vo svojej publikácii detailne analyzuje hlavné pozitíva aj nedostatky sovietskej zahraničnej politiky, ktorá bola najskôr založená na prísne marxistických princípoch a uplatňovaní princípu „vývozu revolúcie“, ktorá mala zabezpečiť víťazstvo socialistického bloku nad kapitalistickým táborom (podľa utopických predstáv Chruščova mal ZSSR už v roku 1970 predstihnúť v priemyselnej výrobe USA, čo bolo absolútne nereálne).

V závere publikácie autor analyzuje, kto bol tým hlavným iniciátorom vzniku „studenej vojny“ – Stalin, ktorý ju vyprovokoval neuváženými krokmi alebo naopak Spojené štáty, ktoré od začiatku Rusom nedôverovali a zo všetkých síl sa snažili, aby úlohu svetového hegemóna prevzali práve oni? Odpoveď na túto otázku bude predmetom ešte ďalšieho bádania historikov. Podľa súčasného kremeľského vodcu bol rozpad ZSSR najväčšou geopolitickou katastrofou 20 storočia. Môžeme s týmto tvrdením súhlasiť, alebo sa naopak prikláňame k stanovisku amerického prezidenta Ronalda  Regana, ktorý tvrdil vo svojom slávnom výroku z roku 1982, že je potrebné zničiť ríšu zla (rozumej ZSSR?). Nie je pravda náhodou niekde uprostred? V závere autor knihy vyslovuje pamätný bonmot Viktora Černomyrdina (predsedu ruskej vlády z rokoch 1992–1998), ktorý si povzdychol: „Měli jsme ty nejlepší úmysly, ale dopadlo to jako vždy“.

Související knihy

Litera, Bohuslav

Dokořán, 2019