Rukopis, ktorý bol uložený v archíve spoločnosti Memorial pripravila k ruskému vydaniu Irina Šterbakovová. Po prvý krát bola kniha vydaná v roku 1997 pod názvom Agnessa s obsiahlym, na české a slovenské pomery nezvykle dlhým vysvetľujúcim podtitulom: „Ústne rozprávanie Agnessy Ivanovny Mironovovej-Korolovej o jej mladosti, o šťastí a trápeniach jej troch manželstiev, o ohromnej láske k stalinskému čekistovi Sergejovi Naumovičovi Mironovovi, o prepychových letoviskách, recepciách v Kremli a… o väzniciach, transportoch a lágroch – o živote prežitom na hojdačke sovietskych dejín…“ Kniha bola takmer ihneď po vydaní rozpredaná a nasledovala jej dotlač a druhé vydanie uzrelo svetlo sveta v roku 2019.

Kniha, ktorá vyšla v skvelom českom preklade Kataríny Šímovej mapuje životný osud Agnessy Mironovovej (ohraničený rokmi 1903–1982), kde sa odohrávali malé ľudské tragédie na pozadí „heroických“ udalostí, kedy sa doslova a do písmena „tavili dejiny“.

Pojmy a dejinné míľniky označené ako „Hladomor na Ukrajine, Vražda Sergeja Kirova, Veľký teror a pod,“ sú každému znalcovi moderných ruských (sovietskych) dejín notoricky známe a boli už opísané vo viacerých odborných historických publikáciách. Mironovová však dáva nahliadnuť za povestnú kulisu a odhaľuje, čo sa odohrávalo v mysliach tých, ktorí stáli „na správnej strane“. Pritom ich každý deň zožieral strach, či im nezaklope NKVD na dvere a nepozve ich na nie práve priateľský pohovor. Veru nikto si nebol istý svojim životom, či obyčajný roľník zo Sibíri, alebo vysoký nomenklatúrny káder tajnej polície. Žiť a vyznať sa v spleti drobných či väčších intríg bolo pre hlavnú hrdinku nie práve najľahším orieškom. Vedela skutočne a reálne posúdiť, že ten hrozivý mlyn, ktorého kolesá sa divo rozkrútili po vražde Kirova v 1934, sa len tak ľahko nezastavia a zomelú takmer všetkých, čo ich pomáhali dať do pohybu? Hovorí sa, že revolúcia požiera svoje deti. Pri čítaní spomienok Agnessy to platí doslov a do písmena.

Dcéra ukrajinských disidentov Mira Jakovenková, ktorá potajme zaznamenala Mironovovej rozprávanie stavia veru čitateľa, znalého sovietských reálií pred veľmi neľahkú úlohu. Má hlavnou hrdinkou opovrhovať ako osobou, ktorá sa vyžívala v drahých róbach, opulentných večierkoch poriadaných v Kremli pri výročí VOSR, či vozením sa vo zvláštnom vlaku v Kazachstane, keď všade naokolo zúril hladomor a ľudia zomierali po státisícoch? Agnessa, ale reálne nebola iba hlúpou ženičkou vysokého dôstojníka NKVD Sergeja Mironova, ktorý bol „pravou“ rukou Nikolaja Ježova. Pri vyslovení  jeho mena sa roztriasli ruky aj nohy každému sovietskemu občanovi. Bola presne tá, ktorá zažila žiarivý vzostup, po ktorom nasledoval drsný pád v roku 1939. Vtedy bola jej životná láska Serjoža zatknutý a krátko na to zavraždený. Ona je poslaná do gulagu na ďalekú Sibír, kde je odsúdená na 5 rokov nápravno-výchovných prác, aby okúsila druhú stranu komunistického režimu doslovne na vlastnej koži. To, že prežila je zázrak a aj napriek mnohým príkoriam na režim nezanevrela skôr naopak. Snažila sa pochopiť, kde spravila ona a jej milovaný manžel chybu. Veď boli obaja oddaní strane a štátu  natoľko, že by za ňu položili kedykoľvek aj to najcennejšie – svoj život. Prečo ich teda označujú za zradcov a špiónov?

Spomienky femme fatale, kde sa takmer na každej strane zmieňuje o spoločných priateľoch a známych je kruto bez ilúzie ohraničený v rozsiahlych poznámkach pod čiarou. Tieto lemujú celú publikáciu s takmer totožným označením v závere každej takejto vysvetlivky –  končiac štatistickým konštatovaním – popravený/zavraždený v roku 1939. Áno je to kruté, ale takmer všetci ktorých poznala a mala rada boli popravení a zavraždení v priebehu niekoľkých rokov.

Agnessa sa snažila realitu života čo najviac prispôsobiť a ignorovala takmer všetko, čo sa dialo okolo nej dúfajúc, že ona a milovaný Serjoža vyjdú z tohto divého besnenia nepoškvrnení a čistí.  Z dnešného pohľadu to bola iba čistá ilúzia. Ale ruku na srdce, kto z nás by sa zachoval inak? Život v tridsiatich rokoch v Sovietskom zväze nepripomínal ani vzdialene prechádzku ružovou záhradou.

Dennodenná atmosféra plazivého strachu opantala celú spoločnosť a nikto si nebol istý, či si neprídu práve po neho. Smrtiaci vraždiaci stroj kosil všade, naprieč celým spoločenským rebríčkom a nevynechal takmer nikoho. V tomto zvláštnom a mrazivom svete sa Agnessa snažila zachovať si dôstojnosť a to, čo ju udržalo pri živote nech sa na to pozeráme akokoľvek ironicky, bola iba čistá láska k jej Serjožovi.

Iba vďaka nej a istej priazni osudu prežila a jej spomienky ožívajú pred dnešnými čitateľmi a zapadajú tak do kontextu toho, čo práve teraz prežívame. Pretože  dnes a denne platí staré známe a síce, že národ, ktorý sa nepoučil z vlastnej histórie ju musí prežiť  znovu.

Související knihy

Jakovenková, Mira - Mironovová, Agnessa

Maraton, 2021