Táto odvážna mladá žena (ročník 1983) sa rozhodla pozrieť doslova a do písmena za oponu a pokúsila sa odhaliť všetky taje a zákulisia piatich postkomunistických republík, ktoré sa nachádzajú v Strednej Ázii (kapitoly sú radené presne v tomto poradí ako jednotlivé štáty navštívila: Turkménsko, Kazachstan, Tadžikistan, Kirgizsko a slávnu päťku uzatvára Uzbekistan). Výskumná činnosť sa, ale nedá robiť z domu od stola pri počítači, však áno.

Autorka sa sama po vlastnej osi vydáva s batohom a solídnou znalosťou ruštiny do týchto tajomných legendami opradených krajín, ktoré nie sú zrovna tradičnými turistickými destináciami. Našinec sa im radšej oblúkom vyhne (veď viete aké zaručené správy nám denne servírujú „mainstreamové média“ – veď tam sa vraj vraždí aj za bieleho dňa, všetky ženy musia povinne chodiť zahalené od hlavy po päty, unášajú tam novinárov a turistov a pýtajú za nich tučné výkupné a pod.).

Erika, ktorej budeme od prvej stránky až po poslednú fandiť, nech jej všetko dobre dopadne, si vskutku na seba uvalila veľmi ťažkú „domácu úlohu“ (damošňeje zadanie), ktorá sa v jej hlave zrodila ešte počas štúdií. Nie každému sa jeho sny pretavia aj do reality, pretože to chce spravidla veľa odriekania a tvrdej driny. V jej prípade môžeme konštatovať, že sa jej to podarilo a výsledkom je vynikajúci cestopis pod názvom Sovětistán, ktorý sa však nezameriava iba na strohé opisy prírody a jej obyvateľov, ale je veľmi poučnou historicko-psychologickou sondou. Bytostne sa dotýka vnútorného stavu duší post sovietskych ľudí. Mnohí sa dodnes nespamätali z rozpadu na veky vekov večného Sovietskeho zväzu, ktorého zánik sám prezident Putin označil za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20 storočia.

Môžeme s týmto výrokom polemizovať, ale faktom je, že 70 rokov sa tieto stredoázijské republiky oslavujúce budovanie socializmu snažili pod ruskou kuratelou vybudovať beztriednu spoločnosť a to nie práve pokojnou cestou. V mysli obyvateľov aj po rokoch evokujú negatívne myšlienky pojmy ako: kolektivizácia, zákaz kočovania, hladomor, násilné presídľovanie celých etnických skupín a tiež nakreslenie nových hraníc, ktoré dodnes spôsobujú obyčajným ľuďom problémy – to všetko sa dialo podľa ľubovôle všemocného Stalina, ktorému sa nikto nedokázal postaviť. Kto sa proti jeho vôli vzoprel, tak vieme ako a kde skončil – po väčšinou ak si zachránil aspoň holý život, tak ho čakal prevýchovný pobyt v tzv. gulagoch.

Moskva vždy tvrdo diktovala neruským národom žijúcim v ich područí – cieľom bolo, aby sa doslovne z noci do rána zmenili celé stáročia vybudované zvyky a tradície a to tak, aby sa z národov pastierov a kočovníkov stali mávnutím čarovného prútika kolchozníci a baníci. S akým tŕnistým výsledkom sa tento prerod dokončil, to už vieme z hodín dejepisu. Erika Fatlandová však ide ešte ďalej – diskutuje s mnohými obyvateľmi (aj keď prevažná väčšina sa s výnimkou „jediného demokratického“ Kirgizska bojí otvorene hovoriť s nórskou novinárkou a ustrašene sa pozerá radšej do zeme resp. strojene velebí toho ktorého vodcu svojho „stanu“) a snaží sa nájsť odpovede na neľahké otázky: kedy vám bolo lepšie za Sojúzu alebo teraz? Žiaľ väčšina odpovedí je ako cez kopirák: za onoho nenávideného Sojúzu bolo vraj všetko – zdravotníctvo, školstvo a sociálna starostlivosť zdarma a dostupné všetkým obyvateľom. Realita dneška – zničené rozpadnuté mestá a obce, ľudia zarábajúci maximálne 200 dolárov za mesiac a to ešte nehovoríme o všadeprítomnej korupcii, kde „stany“ obsadzujú každoročne suverénne priečky na konci rebríčka transparentnosti. Miestni vodcovia a ich klany iba tunelujú, kradnú a prevažná väčšina národa živorí a žije zo dňa na deň. (nie sa čomu diviť, čo konštatuje aj autorka, že značná časť obyvateľstva pracuje buď oficiálne alebo načierno v Ruskej federácií a domov posielajú aspoň akú takú finančnú čiastku, aby tak vypomohli svojim najbližším).

Príznačným rysom všetkých piatich post sovietskych stredoázijských republík je fakt, že na čele vždy stojí spravidla (až do času zvrhnutia, úmrtia prirodzeného alebo násilného, odstúpenia na základe hlasu ulice, alebo odídením do domáceho väzenia) ich „neomylný“ a „jedinečný“ vodca, či už nazývaný ako otec všetkých alebo prezident. Nepísaným pravidlom býva, že to bol bývalý predseda najvyššieho sovietu príslušnej zväzovej republiky, oddaný komunista verný Moskve až po hrob, ktorý bol takmer vždy horlivým odporcom Gorbačovovej perestrojky. Stál pevne za jednotným zväzom, z hodiny na hodinu, ale z ničoho nič zmenil názor a stal sa „demokraticky“ 98% alebo 99% obyvateľmi zvoleným prezidentom nezávislého štátu – „stanu“ obklopiac sa svojou početnou rodinou, ktorej dopriava viaceré ministerské a vládne posty. Jeho portréty lemujú široké orientálne bulváre, nachádzajú sa všade možne aj na verejných toaletách a miestne médiá ho velebia vo dne v noci. To všetko, ale trvá iba do času, kedy sa niečo „zvrtne“ a moc na základe „hlasu ulice“ „zrady armády a národa“ preberie zase niekto nový. S matematickou logikou sa ním stáva najčastejšie voľakedajší vysoký štátny aparátnik, zaslúžilý člen strany, ibaže o pár rokov mladší ako pôvodný otec zakladateľ republiky. Že sa v tom pramálo vyznáte? Nezúfajte, ani Erika sa v tom spočiatku neorientovala, až postupne sa vďaka miestnym dostala do obrazu a pochopila ako „stany“ reálne fungujú.

Taktiež treba vyzdvihnúť, že o preklad obsiahlej 460 stranovej publikácie sa postarala Daniela Mrázová, ktorá v úvodnom slove vysvetľuje transkripciu pôvodných ruskojazyčných azbukou písaných názvov miest, čo značne zvyšuje čitateľský komfort. Samozrejmosťou v tomto cestopise sú aj prehľadné mapky jednotlivých „x-stanov“ na začiatku každej kapitoly, ktoré obsahujú aktuálne informácie o počte obyvateľov a o súčasnom úradujúcom vodcovi.

Kto z vás patrí k tej generácií ako ja a mal povinnú ruštinu a z nej aj úspešne maturoval sa nestačí pri niektorých kapitolách v knihe diviť, ako sa všetko za pár rokov dramaticky pomenilo. Na osvetlenie, jeden príklad za všetky: hlavným mestom Kazachstanu už nie je Alma-Ata, ale stala sa ním Astana, resp. Nur-Sultan. Samozrejmosťou oných predrevolučných čias bola aj tzv. znalosť malej násobilky – t. j. na hodinách ruštiny bola nutnosť vedieť naspamäť názvy všetkých hlavných miest pätnástich zväzových republík, čo ma po rokoch presvedčilo o tom, že si musím niektoré mestá v hlave upratať a ozrejmiť podľa novej transkripcie.
Sovětistán aj napriek tomu, že bol napísaný v roku 2013 a odzrkadľuje vtedajšiu situáciu je aktuálny práve v dnešných dňoch, kedy sa v celosvetovom meradle otvárajú zelené témy a problematika ochrany životného prostredia viac ako čokoľvek iné. Veď aj Erika osobne navštívila kedysi slávne Aralské jazero, (svojho času štvrté najväčšie na svete) nachádzajúce sa na hraniciach Kazachstanu a Uzbekistanu. V časoch studenej vojny sa viedla aj čulá obchodná vojna a ZSSR potrebovala vyvážať bavlnu – aby si zabezpečilo cenné devízy na „rôzne rozvojové projekty“. Pretvoriť púštnu krajinu na úrodné polia to bol odvážny plán Nikitu Chruščova. Na to aby sa dala bavlna pestovať však bolo potrebné obrovské množstvo vody, aby sa okolité púšte dali pretransformovať na úrodnú pôdu. Preto v roku 1954 umelo preložili korytá riek Amudarja a Syrdarja, ktoré privádzali vodu do jazera tisícky rokov. Rieky zviedli do sústavy zavodňovacích kanálov a keďže jazero stratilo prítok, začalo vysychať. Výsledok bol katastrofálny a možno ho prirovnať k ekologickému Černobyľu. Pôvodná rozloha jazera sa za polstoročie zmenšila o viac než polovicu a objem vody dokonca klesol na jednu pätinu. Súčasťou tejto pohromy sú opustené mestá, zničené životy rybárov a znečistené životné prostredie. Jazero sa rozpadlo na dve časti – južnú a severnú a jeho rozloha sa neustále zmenšuje.

Erika Fatlandová nás na každej stránke svojho reportážneho putovania presviedča, že jej nechýba zmysel pre humor, radosť a tešenie sa z maličkostí, ktorej jej každodenné putovanie cestou-necestou prináša. Autorka má v sebe veľkú vnútornú silu ako bojovať so všade prítomnou post sovietskou byrokraciou – či už na úradoch, na hraničných prechodoch alebo policajných postoch. Táto neviditeľná energia ju neomylne ženie ako strelka kompasu stále vpred s úmyslom dozvedieť sa niečo nové a preskúmať nepoznané. Veď, nie každý cestovateľ sa dokáže dostať za onú pomyselnú hranicu všedných turistických zážitkov, aj keď práve nepobýva v umelo vytvorených rezortoch. Erika sa preto za každú cenu snaží nepôsobiť ako turistický barbar práve naopak, ona sa túži dostať pod kožu miestnym obyvateľom, čo sa jej v mnohých prípadoch úspešne darí a takto odkrýva pre čitateľov ich skryté zákutia a myšlienky, čo robí tento cestopis veľmi autentickým.
Ak vás teda zaujíma dianie v post sovietskom priestore, kde je ešte stále vývoj taký turbulentný, že doslovne nevieme, čo sa bude diať v najbližších rokoch parafrázujúc klasika, teda v krajinách, kde zajtra už znamenalo včera, tak je tento reportážny cestopis určený práve pre vás.

Související knihy

Sovětistán
Na cestě Turkmenistánem, Kazachstánem, Tádžikistánem, Kyrgyzstánem a Uzbekistánem

Fatlandová, Erika

Kniha Zlín, 2021