V prípade autora ide o rozšírenú a prepracovanú monografiu: „Únor výsledek nerovného zápasu“, ktorá vyšla v Prahe v roku 1997. Autor na 420 stranách (v 18 kapitolách) detailne rozoberá celé pozadie pôsobenia štyroch spravodajských služieb, ktoré v rozhodujúcom období tretej republiky, v rokoch 1945–1948, pôsobili na území Československa a postupne sa dostali plne pod kontrolu Komunistickej strany, ktorá ich neváhala použiť na diskreditáciu svojich politických protivníkov.

Boli to dve armádne spravodajské služby: neslávne známe OBZ (kde pôsobili v tandeme Bedřich Reicin – ako prvý veliteľ OBZ s jeho zástupcom, ktorým bol agent NKVD Karel Vaš). Skvelý dokument o tejto osobe prokurátora a sudcu, ktorý sa rozhodujúcou mierou pričinil o smrť generála Heliodora Píku pod názvom: „Vrahem z povolání“ (s podtitulom Utrpení soudce Karla Vaše), natočil Pavel Paleček v roku 2013. Ďalšou vojenskou spravodajskou službou bola vojenská spravodajská služba (2 oddelenie Hlavného štábu MNO). Zároveň na našom území pôsobili aj dve civilné spravodajské služby, a to všetkým čitateľom známa Štátna bezpečnosť (ŠtB) a Zemské odbory bezpečnosti II. (v skratke ZOB II).

Nespornou výhodou práce profesora Hanzlíka je jeho húževnaté celoživotné pátranie po rozhodujúcich dokumentoch v archívoch a tiež spomienky pamätníkov, ktorých osobne navštívil a ktoré umne dotvárajú atmosféru oných rokov kedy sa „lámala demokracia“ a nastavujú zásadnú otázku, ktorá trápi historikov aj bežných občanov, a to či sa v rozhodujúcom období rokov 1945–1948 nemohlo urobiť viac pre zachovanie demokracie v našej krajine z pozície nekomunistických strán združených v Národnej fronte alebo či v rozhodujúcom období po podaní demisie vo februári 1948 nemal prezident Edvard Beneš, rozpustiť vládu a vypísať nové voľby? Nájsť odpovede nielen na tieto otázky prináša Hanzlíkova publikácia.

Monografia okrem prehľadného usporiadania (počnúc „referendom“ o pričlenenie Zakapratskej Ukrajiny k ZSSR v roku 1945 až po rozhodujúce stretnutie, ktoré sa konalo vo februári 1948) obsahuje tiež menný register, rozsiahly zoznam prameňov a použitej literatúry, ktorá takto umožňuje čitateľovi pochopiť ako sa predstavitelia KSČ (za pomoci sovietskych poradcov) doslova a do písmena infiltrovali do zložiek vtedajšieho štátneho represívneho aparátu reprezentovaného najmä Ministerstvom vnútra a obrany a pripravovali si takto krok za krokom pôdu na rozhodujúce prevzatie moci.

Nesmierne zaujímavou je deviata kapitola tejto monografie nazvaná „Tajné fondy obranného spravodajství a nelegální finance pro KSČ“, kde sa dozvieme doposiaľ nepublikované fakty o úlohe Zdeňka Tomana (skvele stvárnenom Jiřím Macháčkom v hlavnej úlohe v dráme „Toman“ z roku 2018 ktorú režíroval Ondřej Trojan). Na str. 170 sa dočítame, že dnes je veľmi ťažké presne zistiť aký bol celkový objem finančných prostriedkov, ktoré takto tajné služby pre KSČ získali – z obsahu archívnych prameňov vyplýva, že išlo o desiatky až stovky (…) miliónov vtedajších korún. Keď v apríli roku 1948 Tomana zatkli, boli u neho v trezore nájdené šperky, valuty a odliatky zlata, ktoré vážili 18 kg. Práve táto kapitola dáva jasnú odpoveď ako KSČ prípadne KSS financovala svoje aktivity cez nastrčené krycie firmy a iné nelegálne akcie, ktoré sa všetky diali pod priamym vedením generálneho tajomníka strany Rudolfa Slánského.

(Po nedávno zverejnených informáciách z viacerých štátov východnej Európy sa človeku, ktorý vie čítať medzi riadkami, môže javiť ako hodnoverná správa, že sa v súčasnosti iba opakuje rovnaký „finančný“ modus operandi, aký zvolila KSČ pred 70 rokmi, ktorý v hojnom počte využívajú aj dnešné vládnuce elity v snahe udržať si moc, aby mohli takýmto spôsobom z nelegálne nadobudnutých príjmov korumpovať  a následne diskreditovať opozíciu).

Po prečítaní tejto faktograficky nesmierne zaujímavej práce z pera profesora Hanzlíka sa natíska zásadná záverečná otázka, dalo sa tomu všetkému zabrániť demokratickými prostriedkami? Veď podľa (v roku 1948 samozrejme už nepublikovaných) prieskumov verejnej mienky uskutočnených Ústavom pre výskum verejnej mienky pri Ministerstve informácií by KSČ vo voľbách dosiahla iba 28% hlasov, čo bol presný pokles o 10 % oproti roku 1946. Týmto ziskom by stratila svoje vedúce postavenie. Kalkuloval v oných osudových dňoch vo februári 1948 predseda vlády, Klement Gottwald, práve s týmto faktom pri podaní demisie 12 ministrov? Využil slabosť prezidenta Beneša a dosiahol tak, že prezident prijal ich demisiu a namiesto rozpustenia vlády a vyhlásenia nových volieb prezident menoval nových ministrov, ktorých mená mu navrhol Gottwald? Z histórie vieme, že februárové udalosti roku 1948 neboli „víťazné“, ale tiež nemožno hovoriť o puči, nakoľko nedošlo k zvrhnutiu prezidenta a vlády ozbrojenou cestou.  Následné „voľby“, ktoré sa uskutočnili 30. mája 1948, kedy sa volila jednotná kandidátka KSČ bolo 89,25 % hlasov odovzdaných pre Národný front.

Prerastenie spravodajských služieb od najvyšších poschodí ministerstiev až po posledný MNV na obci dokazuje bez príkras, že počas krátkeho trvania tretej republiky v rokoch 1945–1948 išlo skutočne o vopred prehratý zápas a nerovný boj, pretože tajné služby jednoznačne slúžili záujmom jednej strany a robili všetko pre diskreditáciu a neskôr aj fyzickú likvidáciu svojich protivníkov.

Práve z tohto dôvodu je Hanzlíkova kniha nesmierne poučná aj pre súčasnosť, pretože práve totalitné režimy využívali a využívajú spravodajské služby na svoje ciele s cieľom kontrolovať „denný život jednotlivca“ zasahujúc takto do absolútne privátnych sfér spoločenského života.

Ako veľká irónia osudu vyznieva fakt, že takmer všetci vedúci aktéri, ktorí sa na nezákonnostiach a „ohýbaní zákonov“ v prospech KSČ a demontáži demokracie v ČSR podieľali, neskôr po roku 1948 skončili v rukách tých istých vyšetrovateľov, sovietskych poradcov a na vlastnej koži si vyskúšali ich povestné metódy a okúsili viacročné pobyty vo väzniciach, pričom mnoho z nich bolo natoľko nepohodlných, že museli byť umlčaní navždy a tak boli vo vykonštruovaných procesoch odsúdení na tresty smrti (spomeňme iba náhodne tieto mená: generálny tajomník KSČ Rudolf Slánský, Karel Šváb, Otto Šling, Bedřich Reicin, Laco Clementis a mnoho iných). Platí tu doslovne tvrdenie, že tí ktorí dali do pohybu mlynské koleso, v tej chvíli ešte netušili, že ich toto koleso o chvíľku zomelie, a že za to zaplatia tú najvyššiu cenu.

Související knihy

Hanzlík, František

Academia, 2021