V najnovšom cestopise sa manželia Urbanoví opäť vydali na aute (mašíne) značky Škoda 100, rok výroby 1969 (…) do turisticky neprebádaného a pre našinca tak trochu exotického Mongolska.  Ja osobne cestopisy delím na dve kategórie. Na tie, ktoré sa vydávali do roku 1989 a opisovali všetko možné a nemožné v kladnom slova zmysle, hrdinovia tu boli iba kladní, všetci milí, prívetiví a pohostinní. Celá zemeguľa poznala Československo, Prahu, Plzeň, Budvar a samozrejme aj jedinečnú Becherovku z Karlových Varov. Prvé náznaky, že najmä na východ od nás to nie je také „ružové“ a „ideálne“ (a rozhodne tam neplatí známy Fučíkov slogan, že ZSSR je „krajina kde včera znamená zajtra“) mali už svetoznámi cestovatelia Zigmund a Hanzelka vo svojom legendárnom cestopise „Zvláštní zpráva č. 4“, ktorá bola napísaná počas Chruščovovej éry v roku 1964, ale kvôli „závadnosti“ obsahu sa ocitla na indexe, autori mali s cestovaním utrum a mohla vyjsť až po nežnej revolúcií v roku 1990.  Tá druhá kategória cestopisov sa začala objavovať spočiatku nenápadne na pultoch kníhkupectiev práve po revolúcií – najprv to boli prvé lastovičky a bolo ich ako šafranu v Tatrách – začalo sa to prvými pokusmi tulákov prejsť peši Európu, Severnú a Južnú Ameriku – zrazu tí domorodí obyvatelia ožívali ako skutočné postavy, už neboli až takí prívetiví a nepoznali všetci našu domovinu. Na východ sa v tom čase až tak nikto veľmi nehrnul. Sovietsky zväz zmizol z mapy sveta v roku 1991, ale stále nebol v hľadáčiku cestovateľov (z dnešného pojímania by sme asi povedali, že východ všeobecne nebol v tom čase rozhodne „sexy“ a „in“). Postupne sa ale začali objavovať prvé pokusy o „vrátenie sa“ do oblastí, kde mnohí z nás trávili dovolenky alebo cestovali vlakmi družby. Zrazu sa nám Rusko, o ktorom platí známy slogan „že ho rozumom rozhodne nepochopíš“ začalo objavovať v úplne iných farbách ako nám ho predstavovali v minulosti. Doslovne sme si mohli bývalú krajinu sovietov ohmatať a zažiť na vlastnej koži. Práve do tejto druhej kategórie patrí nesmierne pútavo a ľudsky napísaný cestopis manželov Urbanových.

Títo nás nechajú načrieť počas 63 dní zábavno-strastiplno-dobrodružného putovania, doslovne a do písmena až do útrob ich dvojmiestneho stanu a dvoj (v skutočnosti päť) miestneho vozítka značky Škoda sto. Bedliví čitatelia, ktorí mali tú možnosť dotyčné autíčko vlastniť a častokrát opravovať, dávajú tejto cestovateľskej dvojici za pravdu: vždy treba mať haldu náhradných dielov od výmyslu sveta v zásobe, lebo nevieš čo ti skôr odíde, či klinový remeň, alebo praskne náhodne  tesnenie pod hlavou, ukazovateľ rýchlosti ti prestane fungovať zároveň s kontrolkou stavu paliva,  svetlá prestanú z ničoho nič svietiť, alebo dynamo (na tých modernejších typoch) alternátor dobíjať, z auta sa iskrí, občas niečo vzbĺkne… Na sedadlách ti odchádzajú pružiny, a ak ste s tým autom šli v zime, vrela voda v chladiči, ak v lete, tak sa ako natruc zaseklo otváranie okna na šoférovej strane a museli ste rozobrať celý „tapacírung“ aby ste došli na to, že praskla pružinka na tiahle. Všetko sa to dalo pochopiteľne opraviť veľmi rýchlo a jednoducho. Napríklad, ak ste začali v kopci strácať výkon, vedzte že Vám prasklo určite plynové lanko (to som zažil osobne) ale šlo to poľahky opraviť, bolo ho treba iba vzadu skrátiť a mali ste plyn pridaný stále bez toho, že by ste museli stúpať na príslušný pedál. To sa ale stále bavíme, že autom Škoda 100 jazdíte v rámci civilizovanej Európy, kde je tých áut a servisov na každom rohu dosť, kde majú občas v železnej rezerve sviečky, tesnenia pod hlavou, brzdové obloženia, alternátory a veci sa dajú aj použiť z novších škodoviek na staršie a pod. Manželia Urbanoví ale prešli s týmto vozom 26.077 km. Konkrétne (ak nerátame civilizáciu v podobe Slovenska a Poľska) – k tomu, aby sa dostali do vysnívaného Ulanbátaru museli sa prebrodiť (niekedy doslovne) cez viaceré rieky na Ukrajine, v Rusku (kde ich dron na hranici považovali za špionážnu družicu). Škodovka stovečka ale prešla všetko – zdolala púšte a „darogy“, ktoré by neprešiel ani slávny tank T-34 a napriek nepriazni počasia, častým defektom, stroj značky Škoda 100 zdolal aj tri postsovietske republiky: Kazachstan, Kirgizsko a v neposlednom rade Tadžikistan. Tento cestopis budete doslovne hltať stránku po stránke a budete sa baviť na množstve, z pohľadu civilizovaného Európana, fantastických príhod, ktoré manželia zažili. Ak si osvojíte stručný Urbanovic výkladový slovník,(v úvode publikácie), ktorý je nevyhnutné sa naučiť naspamäť budete vedieť, že šínomontáž sa rovná (pneuservis) a jedno Brno je vzdialenosť 200 km, tak sa v celom texte určite nestratíte . Budete doslovne držať všetky prsty na rukách aby to manželia spolu so škodovečkou dokázali, pretože im v ich púti okrem neskutočne otravných po krvi bažiacich komárov, (v jazde po takzvanej ceste ktorú by sme cestou nikdy ani v zlom sne nenazvali – t. j. jama, kameň, priepasť a hneď ďalšia jama) budú brániť vo víťaznom postupe vpred skorumpovaní policajti s ich vymyslenými pokutami za údajne prekročenú rýchlosť, colníci, ktorí ich budú nútiť vykladať všetko opakovane x-krát z voza, pohraničníci, ktorí im skoro stratia pasy a pod.

Skrátka a dobre kniha Velká cesta kilem za Čingischánem je sviežo, vtipne a pútavo napísaný cestopis, ktorý vás okrem mnohých autorových postrehov zo života miestnych obyvateľov a opisov prírody donúti premýšľať, či v čase keď opadne celosvetová pandémia Covid-19, sa aj vy nerozhodnete sadnúť do starého rozheganého auta (možno značky Škoda) a nevydáte sa za hranice všedných dní. Možno iba z toho jednoduchého dôvodu – zažiť na vlastnej koži ten pocit neskutočnej slobody a voľnosti uprostred nikdy nekončiacich mongolských stepí a púští, ktoré sú lemované jurtami obývanými mongolskými domorodcami, z ktorých niektorí sem-tam vedia aj po rusky. Ležiac takto pri oblohe posiatej hviezdami si pomyslíte, že to čo zažili manželia Urbanovi by ste chceli zažiť aj vy na vlastnej koži. Lebo ak to niekto dokázal na škode stovke, tak prečo nie ja?

P. S.

Sám som bol hrdým majiteľom auta značky Škoda 100, rok výroby 1971, pričom sa mi pri jednej jazde v stúpaní (zásadne niečo na škodovke odchádzalo v prudkom kopci) v obci Šenkvice ako natruc v čase tých najväčších letných horúčav cestou na Senecké jazerá roztrhol klinový remeň. Zabrzdil som teda pri najbližšej krčme (červeno svietiaca kontrolka signalizovala,  že auto „nedobíja“), kde mi usmiaty šenkár podal balíček dámskych pančúch (?) s vetou: „Reku mladý toto si tam navleč namiesto remeňa, dolej vodu do chladiča a môžeš ísť“. Aj keď to možno znie neskutočne, ono to fungovalo .

Související knihy

Urban, Daniel

Jota, 2020